Na rozdiely vo finančných dôsledkoch porušenia povinností na oboch stranách poukázali odborníci na tohto týždňovej konferencii Slovenskej komory daňových poradcov (SKDP) pod názvom Daňový poriadok očami autorov nového Komentára. Jednou z diskutovaných otázok bola práve primeranosť sankcií a pravidlá ich ukladania.
Meškať pri plnení daňových povinností sa nevypláca. Platiť by to však malo na oboch stranách, nielen na strane daňovníkov. Na túto situáciu poukázala prezidentka SKDP Miriam Galandová. V súčasnosti totiž kým daňovník pri oneskorenom zaplatení dane platí úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej však 15 % ročne, pri oneskorenom vrátení daňového preplatku štát platí za zákonom stanovených podmienok úrok vo výške trojnásobku základnej sadzby ECB, najmenej 10 % ročne.
„Rozdiel tak nie je iba vo výške úrokov, ale aj v podmienkach ich uplatňovania. Úrok z omeškania daňovníka sa počíta od prvého dňa po splatnosti dane. Pri oneskorenom vrátení preplatku vzniká nárok na úrok až po márnom uplynutí zákonnej lehoty na jeho vrátenie, pričom daňovník musí o jeho priznanie požiadať. Navyše počas doby súdneho konania mu nárok na úrok z omeškania nevzniká,“ upozornila Galandová s tým, že samotné zrušenie rozhodnutia správcu dane teda neznamená automatické priznanie úroku za celé obdobie, počas ktorého daňovník nemohol s finančnými prostriedkami disponovať.
Osobitnú otázku predstavuje aj zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH, pri ktorom sa uplatňuje mechanizmus náhrady. Príslušná úroková sadzba je však podstatne nižšia než úrok, ktorý platí daňovník pri omeškaní s daňovou povinnosťou. „Ak štát od daňovníkov vyžaduje dôsledné a včasné plnenie povinností, je namieste diskutovať aj o tom, aké dôsledky nesie za vlastné pochybenia alebo nesprávne posúdenie. Vyváženosť daňového systému sa totiž neprejavuje iba v nastavení povinností, ale aj v ochrane práv daňovníkov a v možnostiach domôcť sa nápravy,“ zdôraznila Galandová.
V praxi ešte existuje inštitút náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím správcu dane. „Ak aj daňovník uspeje v súdnom spore a rozhodnutie finančnej správy je zrušené, neznamená to však automaticky, že mu štát nahradí všetky finančné dôsledky nezákonného postupu. Daňovník musí iniciovať samostatný proces podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V ňom musí preukázať nielen existenciu nezákonného rozhodnutia, ale aj vznik konkrétnej škody a priamu príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím a vzniknutou škodou,“ vysvetlila Galandová. V praxi tak môže byť problematické najmä preukazovanie finančnej ujmy v prípadoch, keď daňovník použil na úhradu dane vlastné finančné prostriedky.
Daňové sankcie však nemajú plniť výlučne represívnu funkciu. Ich úlohou je aj predchádzať porušovaniu povinností a motivovať daňovníkov k dobrovoľnej náprave. Riaditeľ odboru legislatívy finančnej správy a správy daní na Ministerstve financií SR Toško Beran zdôraznil, že pri určovaní výšky pokuty správca dane zohľadňuje závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu, ako aj index daňovej spoľahlivosti.
Právna úprava zároveň v určitých prípadoch zvýhodňuje daňovníkov, ktorí svoje pochybenia napravia z vlastnej iniciatívy. „Možnosť zníženia sankcie je naviazaná napríklad na dobrovoľné podanie dodatočného daňového priznania alebo včasnú úhradu dorubenej dane za zákonom stanovených podmienok. Máme tak nástroje, ktoré motivujú daňovníkov, aby chybu odstránili,“ poznamenal Beran.
Odborná diskusia tak poukázala na potrebu vnímať sankčný systém nielen ako nástroj postihovania porušení daňových povinností, ale aj ako súčasť širšieho vzťahu medzi štátom a daňovníkom, v ktorom majú význam primeranosť, predvídateľnosť a právna istota.
Ilustračné foto, zdroj: Unsplash
